Tomáš Radov, nehovoriť jazykmi (Slovensko)

Ivici Wirghovej

ukázala si mi fotografiu, keď si mala štyri roky. bola si na nej so svojou sestrou, stáli ste pri malom bazéne, v ktorom sa kedysi miešala malta. predstavujem si, ako si hneď po tom, čo vás odfotografovali, pokračovala v hre – odhryzla si si z jablka a nechávala ho plávať. stromy nad tebou sa na hladine na chvíľu zachveli, potom sa ustálili, ty si si znova odhryzla a tak dokola. svet vlastne nemá dobrú pamäť, preto si môžeme spomenúť aj na veci, ktoré sa nikdy nestali. vidíme vo fragmentoch – okamihy a nezapísané chvíle nechávajú po nás odtlačky. napadá mi, že keď dnes ideme spať a zhasneme, o pár minút sa dajú rozoznať takmer všetky veci v izbe. všade je dostatok svetla, možno práve preto sa tak bojíme tmy. viem, že by som ťa mal pohladiť po vlasoch a silno objať. ty zasa vieš, že sa ti bude snívať o žene ako tichej a múdrej líške. namiesto hlasu v nej bude teplý južný dážď. ďalšia hra, ktorá sa dostala až k nám dvom. do izby zrazu odkiaľsi vteká voda. rozpráva mnohými jazykmi, jeden z nich je dlhý a nahryznutý. na hladine necháva príbeh.

Markéta Žáková, Adela kráčala (Česká republika)

Adela kráčala po chodníku

pred domom

a oknám vyrážalo dych

Bosými nohami kráčala

hlboko ako do oblohy

a v každej jej pehe

spal malý diabol

a sníval

o nenávisti

Adela kráčala a nič si

nevšímala

Na sebe mala staré nohavice

sveter a čapicu od deda

a iba trošičku sa bála tmy

čo sa jej lepila na päty

Adela kráčala

a v tom jedinom okamihu

bola sama pre seba

ako keď si dieťa

uvedomí

že raz umrie

ale ráno sa aj tak prebudí

možno len

s trochu chladnejšími dlaňami

Ula Morjana, Malá líška (Švajčiarsko)

Izba ostala takmer prázdna

Iba v kúte si malá líška

hrýzla vlastnú nohu

Cez otvorené okno

jej do očí fúkal prvý tohtoročný sneh

Je to starý príbeh

spomienky sa mu miešajú

a pamäť sa nahrádza

novým rozprávaním

A len kdesi na jeho konci

je líška pokojná a v bezpečí

Ľahne si do naviateho snehu

a vo vnútri poslednej vety príbehu

už nebude mať strach

keď bude počuť že sa niekto snaží

dostať do izby

Malé ryšavé klbko

premočené od vlastnej krvi

Odteraz bude už iba prikyvovať z diaľky

a pohryzenou labou škrabať do snov

kde neznámy prichádzajúci

zatiaľ nič netuší o tichu

ktoré príde po výstrele

A.K.A., xxx (Rakúsko)

nakoniec: studený slaný deň, hoci vo vnútrozemí. únava: takmer nevšimnuté trhanie svalov ako tesne pred spánkom. ostrá lampa na stole: príbeh, ktorý sa nesnažíš uchopiť: hľadanie je napokon vždy hľadaním samej seba. vedľa teba chlapec. cítiš dotyk jeho nahej pokožky: je oveľa mladší: akoby si ho ani nemohla snívať: a ty: máš rada slovo dotyk. myslíš na cigaretu a tvrdými prstami vyrovnávaš pokrčené plochy postele: páči sa ti, ale nič viac. skôr než ste sa dnes prvýkrát dotkli vlastných hladín, bolo u neho už po všetkom. vedomý režim: nechceš ho vychovávať, navyše: mladícka hanba mu nedovolí viackrát sa s tebou stretnúť. jasné, dokončené gesto: zhasneš lampu, prestaneš hľadať aj sama v sebe: stačí sa tváriť chápavo, preklenúť. tanec nad hladinou: ako zviera darovať telo zemi, nech môže rásť: len ďalší archetyp. zaspíš.

Szilvia Fatörzs, Vietor (Maďarsko)

Na múriku fajčí osemročné

cigánske dievča. Poťahuje

hlboko do pľúc, vydychuje

krídla.

Keď pri tom zatvára oči,

zdá sa, akoby snívala

o poslednej broskyni z leta,

ktorú včera prekrojila

napoly a zjedla.

Cigareta ju na nahých

slnečných perách štípe, no ona

chce byť už dospelá.

Trochu opodiaľ stojí

desaťročný chlapec od vedľa

a pozoruje ju.

Čosi v ňom silno kikiríka

a vo vlasoch má toľko vetra,

že by pomýlil aj lásku.

Jerzy Kowalski, Mama (Poľsko)

V hrdle ti ktosi od rána

škrtá zápalkami. Smutnými

a svetlými, ako keď si sa

posledne zahryzol do jeho úst.

Za sklom na poličke

všetko pozorne sleduje z fotografie

mama spred dvadsiatich rokov.

Je ešte taká nedospelá.

Nevieš, či sa trasieš od zimy

viac ty alebo perina.

No o chvíľu sa vráti on,

s taškou plnou ovocia a exotických

čajov proti všetkým slabostiam.

Ľahne si k tebe, akoby

si vôbec nebol chorý.

A mame za sklom znova nedôjde,

že aj toto je tvoja

svadobná noc.

Reimund Felbinger, Hodiny (Nemecko)

Keď otec stál nad maminým hrobom

a hádzal na rakvu hlinu,

vedel som, že z bytu, kde prežili štyridsať rokov,

už vyjde len málokedy.

Večer sa postavil pred zrkadlo,

pozeral na muža s chudými tvrdými prstami

a o čomsi sa dohovárali.

Otec rozprával akoby cudzím jazykom,

ten v zrkadle mu odpovedal vlastným.

Stál som hneď za ním, no vôbec ma nevidel.

Vo vrecku som mal maminu fotografiu,

ešte v nej potichu tikali nástenné hodiny.

Pevne som ich zovrel a hodil o zem.

To, čo z nich vypadlo, som otcovi schoval pod vankúš.

Ani neviem, aký to malo zmysel.

Žil ešte jedenásť rokov, ale už na druhý deň ráno

ho vlastne nebolo.

Maarten Van Es, izba č. 12 (Holandsko)

koľko úzkosti býva v dotyku

jej stareckej ruky

v kútikoch úst

vie schovať planúcu oblohu

a na stehnách tajiť

dávnych

dnes už mŕtvych vtákov

keď ju umývam

predstavuje si vlastný Rím

lebo ľudia v jej veku

dokážu znova

už iba čisto snívať

a láska leží vyzlečená ako leto

v spomienkach

je obyčajne krásna

vždy ráno

keď začína služba

a vstupujem

do jej izby bojím sa

o podobenstvo

všetkých tých

sťahovavých

Éric Stéphane, Les Mariages de Loups (Belgicko)

A.Š.

Všetky kľučky,

ktoré sú na dverách vo mne,

sú dúhové.

Jednu stlačím a len cez škáru

nakuknem dovnútra.

Niekoľko kníh,

rozvešaná bielizeň

a posteľ, na ktorej sa

v tejto chvíli milujeme.

Sedíš na mne a končekmi vlasov

ma bodáš do zatvorených očí.

Smeješ sa, že to nemám rád,

a keď nechceš prestať,

vstúpim cez dvere do izby

a dlaňou ti prejdem po chrbte.

Strasieš sa od chladu

a ja viem, že teraz si ľahneš ku mne

a stúliš sa tak, že ťa nebude spod periny

vidieť.

Potichu vyjdem, nezamknem.

Všetky kľučky,

ktoré sú na dverách vo mne,

sú dúhové.

Nevieš o tom.

Môžeš

alebo nemusíš vstúpiť.

Patrick O'Flanagan, Stručné dejiny Severného Írska (Írsko)

Diabol spí, keď mu zrazu

z pravého oka vyletí šesť nahých anjelov.

Siedmy mŕtvy ostane ležať v ľavom

a nariekať pre svoju smrť.

Na jeho vzdychy sa Diabol zobudí,

príde mu ho ľúto, a tak plačú spolu.

Chodia po krajine, nariekajú,

nič ich nedokáže rozveseliť.

Až raz stretnú Boha, ako sa

prechádza so svojím psom.

Ten šteká, veselo na nich skáče

a oni sa konečne začnú usmievať.

Odvtedy putujú traja. Diabol

s mŕtvym anjelom si občas pomyslia,

ako im je dobre na svete,

a netušia, že Boh ho čoskoro zničí.

Mia Duncan, Anjelka (Veľká Británia)

Prišla ku mne celá premrznutá.

Na jej perách si urobil hniezdo

november. A keď jej napršalo

na vlasy, splašili sa v nich

kone rozbehnuté kamsi do výšky.

Podala mi jablko:

„To je pre teba, viem, že máš rada

tieto jesenné guľaté rekvizity.“

Urobila som jej čaj a izba

trnula napätím, ako keď praská

starý gramofón.

Nakoniec sme si šli ľahnúť

a v horúcej perine som jej v lone

zohriala poslednú roztrasenú vranu.

Ani sme si nevšimli, že cez kľúčovú

dierku nás pozoruje anjelka a závidí.

Walter Brouillard, Deň po (Francúzsko)

Deň po je ako vstať z postele

so psím jazykom v ústach.

Ešte nie celkom si uvedomovať,

čo sa vlastne stalo,

a pri rannej cigarete myslieť

na evolúciu...

... ktorá snáď presne vedela, čo robí,

keď dala človeku do hlavy oči,

aby si veci mohol viac pripúšťať.

Znova si (no teraz už celkom

pomaly) odkrokovať námestie –

s rukami vo vreckách

a s kúskom premočenej histórie

v blate pod nohami.

Nikto sa ťa už na nič neopýta,

aj tak by si zostal

ticho.

Iba slepý havran bude čosi vytĺkať

chromým krídlom o dlažbu.

A deň nad tebou ani kútikom

úst nepohne, nič ho nebude zožierať,

z predsudkov nepopustí.

Lebo deň na rozdiel od človeka nemá oči

a jeho pamäť je iba príliš hustá infúzia, sladký

motýľ zaseknutý v krku.

No a všade naokolo ticho.

Ako v spomienke na čosi,

čo už dávno rozožrala hrdza.

(18.11.2009)

Fernando Mendes, Mená (Portugalsko)

Rád vyberá z otcovej skrine

rodokmeň

Niektoré mená sú v ňom

pokrútené

ako roztrhaná struna huslí

Dlho sa naň díva

Trochu zvláštne si uvedomuje

že väčšina ľudí v ňom

je už mŕtva

Napokon

nevie si ani predstaviť

že kedysi žili

Sú to jednoducho mená

Ako on

V skrini po nich chodia

bez povšimnutia pavúky

a vypletajú si svoje storočia

Keď im smrť prestane chutiť

vyjdú na bielu stenu

ako starci na prechádzku

A iba občas

ich ktosi

starými novinami

pritlačí

Potichu a celkom nenápadne

akoby len niekomu

čosi spadlo do oka

Eusebio Ventisquero, Prvý sneh (Španielsko)

Keď prvýkrát napadol sneh,

stará mama ešte v noci vyšla pred dom,

vzala ho do rúk a jedla.

Nám deťom sa ho dovolila dotknúť až ráno.

Bolo to ako schovať si do kútikov úst

celú oblohu. Vtedy som si myslel,

že podobne chutí aj láska.

Večer nás škriabalo v hrdlách,

nadránom sme dokonca chvíľu blúznili

v horúčke. Ale na obed ďalšieho dňa

už zostali po snehu len mláky. Odvtedy

k nám už nikdy neprišiel. No láska

chutila a chutí presne tak,

ako si to pamätám.

Roberto Zucco, Z archetypov (Taliansko)

M.V.

Keď ste sa dnes s priateľmi a priateľkami

rozprávali o tej jemnej

a neprerušiteľnej racionalite,

o tom, že všetko na svete

má svoj dôvod,

samu ťa prekvapila vyrovnanosť,

s ktorou si im hovorila,

že pred rokmi si sa postavila

otcovi s nožom v ruke

a stačilo už len jediné malé gesto.

Sú zvieratá a veci, ktoré dokážu

snívať krajšie, než si vieš

predstaviť.

Zvieratá a veci, ktoré

ak zabudnú, že sú nešťastné,

stratia sa aj na niekoľko mesiacov.

Netušíš, že sa schovávajú

medzi písmenami

tvojho mena

a dotýkajú sa ho.

A takisto, že im stačí jediný pomyselný

pohyb rukou,

aby ti mohli ublížiť.

Mitja Jovan, xxx (Slovinsko)

Raz

keď už bol Oidipus slepý

sedel na lavičke

a počúval

ako chlapci hrajú futbal

Zrazu mu do nôh udrela lopta

Oidipus ju vzal do rúk

chvíľu prstami skúmal

a potom ju hodil tam

kde počul najviac hlasov

Ešte chvíľu sedel

a počúval

Tesne pred koncom hry však vstal

a bez výsledku

s dlaňami popri stene

odišiel domov

Nedal na sebe nič poznať

Chlapci zatiaľ z posledných síl

behali za jeho smutnou

zreničkou…

… a góly padali jedna radosť

Marko Devčić, Som Cigán (Chorvátsko)

Som Cigán

a naši predkovia sú v mojich žilách takí prchaví,

že ich ledva rozoznám v snoch.

Keď padá dážď,

viem, že smrtke naprší

do oka lebky

a ona tou vodou

krstí naše deti.

Ak idem autobusom,

v ktorom sedím na sedadle sám,

myslím na bociany, ako im chutia

jedovaté zmije, keď ich zobákmi

tepú do hlavy –

a ja viem pritom len spať

na črepinách ich zrkadiel

a čítať z ich dlaní.

Som Cigán

a v mojich ústach nie je slovo,

ktoré by bolo menšie ako pieseň,

a nie je smútku,

čo prichádza iba raz.

Bývam až úplne na kraji,

bez dychu,

kde posledná cesta stretáva

posledného človeka.

Príď aspoň na malú chvíľu,

byť sám sebou,

stať sa Cigánom.

Branko Gavran, Valčík (Bosna a Hercegovina)

Di lanatos pedes habent.

Bohovia majú nohy z vlny.

(Petronius)

Leto. Izba, v ktorej sa veci boja

o seba. Stále o jeden nevypovedaný

tón tichší sedí v kresle muž

a na nemej strane tváre mu planie

horúčka. Neskôr v podvečer

vstane a nenápadne sa stratí v uliciach

mesta, seba. Podobný bohom,

ktorí aj dnes majú nohy

z vlny. Nikoho nezdraví, vie

svoje. Iba na trhovisku sa na chvíľu

zastaví a sleduje, ako po mŕtvych

rybách lozia muchy. Hranice, ktoré

raz bude musieť prekročiť. Ľudia

v tomto meste nemajú dlhú

pamäť, ale zrkadlá vedia byť

trpezlivé. Valčík v pozadí si

len spotene líha na mužov tep.

Mihajlo Tadić, Dlho (Srbsko)

Mame za stolom klesla hlava,

medzi šálkami od čaju nezostalo

takmer žiadne miesto pre sny či

dôvody.

Keď v tej chvíli zavrela oči

a nevedela o sebe,

spomenul som si, ako moja sestra,

ešte malá, prerazila sklenené dvere

a rozrezala si ruku

od zápästia až po lakeť.

Otec s ňou utekal do nemocnice,

mama utierala krv a vyhadzovala sklo.

Pamätám si, ako sa sústredila,

akoby v tej krvi bolo

ešte čosi viac,

akési dlhé zvláštne čakanie.

Keď bolo po všetkom,

sadla si za ten istý stôl

a rovnako skoro zaspala.

Prsty mala tichučko červené,

lebo zle vyžmýkala handru.

Neskôr stmavli dohneda

a ona si ruky umyla až ráno.

Dnes na mňa čakala dlho,

dlho som nebol doma.

Anja Loncar, Autoportrét (Čierna Hora)

Má v sebe starý slepý dom

s mezanínom,

schúlený od zimy

ako v materskom znamienku.

Sedí v ňom na kuchynskej stoličke

a celkom nenápadne

pohybuje perami akoby

hľadala iné ústa, ktoré

sa kdesi skryli.

Už vie, že ľúbiť znamená

stáť tak trochu na jednej nohe.

A po svojich rumunských predkoch

plakať, aby sa z jedinej slzy

mohla opiť.

Za oknom zatiaľ padá

sneh (mohol by ju

popáliť) a ona rozpráva

príbehy, v ktorých aj zvony

vedia bolieť srdcia.

Nikola Toleski, Dcére (Macedónsko)

Myslím, že to bude

dcéra. Cítim ju v sebe.

Je to akoby sa snažila

znovuvytvoriť

domov,

ktorý si pamätá ešte z času

pred počatím.

Cez deň môžem sledovať

opakovanie tohto aktu

aj tisíckrát,

stavia, preskupuje,

hľadá najsprávnejšie sny.

Keď idem spať,

viem,

že kdesi v tme

je kúsok

tvojej bielej dievčenskej dlane,

ktorá mi nedovolí prehovoriť.

A je tam láska

ako nejaká zabudnutá

knižka

pod stolom.

Nedá sa utiecť,

všetko, čo si človek vysníval,

vlečie so sebou

aj keď uteká.

Myslím na našu dcéru.

Bude ako ty.

Bude sedieť vo vani

a zvláštne sledovať ten tichý

pramienok krvi,

keď sa poreže

pri holení nôh.

A takisto ako ty bude

veriť,

že sa jej tá krv

otáča chrbtom,

akoby sa jej nevládala

pozrieť do očí,

sýta, náhle

bez vyznania k telu.

Viem, že to bude dcéra,

som jej otec,

cítim ju v sebe.

Gjergj Skela, Na okraj poznámok o mŕtvych vtákoch (Albánsko)

(1)

Všimli ste si,
že komunálne služby málokedy
upracú mŕtvych vtákov?

Lístky z mestskej dopravy, špaky,
plechovky a rozbité fľaše
vidíte len ráno po noci, ktorá
vám nepatrila.

Ale mŕtvych vtákov zbadáte
aj poobede či večer, keď idete
z práce alebo zo školy,
prechádzate okolo potravín
či mestskej polície. Je to jedno,
sú tam,

nenápadne splývajú
s farbou mestských chodníkov.

Ak ich totiž raz zbadáte, nemôžete prejsť
cez to miesto bez toho,
aby ste si ich nevšimli.


(2)

Keď sa na chodníkoch objavia
mŕtve vtáky, najprv im
po niekoľkých dňoch
zmizne hlava a trup,

takže chodíte okolo dvoch
samostatných krídel.

Už ste si zvykli,
že ticho a špina, ktoré z nich idú,
boli kedysi živou bytosťou.

V mŕtvych krídlach
sa ale ukrýva vietor,
preto máte chuť vziať ich do ruky
a zahrať ako na panovej flaute.

Vzdušné víry, ktoré v nich prúdia,
bývajú aj vtedy dúhové.

(3)

Jedného dňa,
ktorý nie je ničím výnimočný
a odlišný od predchádzajúcich,

nezostane po mŕtvych vtákoch
na chodníku žiadna spomienka.

Zmiznú len tak,
bez nejakej príčiny.

Iba kdesi za jazykom
budete mať pocit, že vás čosi šteklí

ako zaseknuté malé pierko,
na ktoré si neviete dočiahnuť
ani prstom,

keď sa
nikto
nepozerá.

Ken Chiron, Po napnutom lane (denníky) (Grécko)

(...)

Udalosti v príbehoch neexistujú ako čosi, čoho sa možno dotknúť. Vôbec nie sú ako odtlačky na nedopitom pohári či stratený kľúč, za ktorým si môžeme predstaviť dvere. Existujú síce zlomy oddeľujúce jednotlivé pasáže, tie však nie sú ostré a nedá sa na ne spoľahnúť. Príbehy ostávajú nerozčlenené, priestory v nich bezmenné. Určitú mapu alebo náčrt si môžeme urobiť len podľa detailov, ktoré sú v príbehu umiestnené a s ktorými sme sa už niekedy stretli. Čítanie alebo lepšie odčítanie príbehu sa takto stáva grafickým aktom – môžeme a musíme ho čítať na základe pohľadu, zvyku a skúsenosti. No treba si uvedomiť, že aj na maličkosti, ktoré sú iba v nás, sa musíme pozerať, ako keby nám nikdy nepatrili a nestali sa nám. Lebo to najkrajšie príde až nakoniec – príbeh sa poddá, odhalí nový význam a zároveň zachová všetko z nášho súkromia, našej tajnej intimity.

(...)

... chcem tým povedať, že môžeme sa zhodnúť v tom, čo považujeme za zmysel, čo cítime a chceme, a cez to všetko sa dokonale míňať.

(...)

Každý odchod opatruje v sebe dvojníka – nové stretnutie, inú večnosť. Ľudia sú vo svojej podstate stvorení rovnakým spôsobom. Odchody a stretnutia ich vo vnútri leštia ako zrkadlá, ktoré tú večnosť odrážajú. Také je ich poslanie. To, že dokážeme plakať, je toho dôkazom. V každej slze totiž zostáva pokus zotrvať, ale zároveň čo najrýchlejšie stretnúť iné oko. Vždy však zostávame len jedným celkom. A to voláme láskou, lebo láska je vždy čímsi viac než len osobou, ktorá miluje.

Georgij Kirailski, O inom (Bulharsko)

Možno práve takto sa milujú hady,

bez viery v niečo iné, dráždivo a jedovato.

Ich láska deň po dni tvrdne

ako slimačie ucho kdesi

v rašeline. A keď láska umrie,

hady ostávajú pripútané k sedimentu histórie,

k vysušenej blane zeme a času.

Medzi nimi je len kamenná ulita a v nej

zabudnuté šumenie, niekoľko rýchlych

dotykov a kŕčov, uhryznutí,

myší a duchov. Lebo je láska, ktorá sa

k citu približuje iba svojou podobou

a formou. Takou bezútešnou, že by

jej mohol aj ktosi uveriť. Možno práve takto

sa milujú hady a ich láska je len zálohou

za prvý počatý dotyk, ktorý im nepatril.

Vyzlečenou tvrdou kožou v piesku.