Constaninos Christodoulou, Alica (Cyprus)

Alica,

znovu som začal písať

listy na papier, rukou.

Občas ma prekvapí vlastný

sklon písma, neznámy dĺžeň,

ktorý som si pamätal

celkom inak.

Už sme sa skoro stretli,

Alica. Stáli sme

každý na druhej strane

dverí starého

meštianskeho bytu.

Nestlačili sme kľučku, ja som

napokon aj tak ušiel.

Vezmi ma znova

do vlaku, o ktorom

sa nám snívalo,

mali sme šestnásť a neprekážalo

nám šúpať pomaranče

holými prstami. Alica,

čo robíš práve teraz? Nezabudni

na všetky tie príchody

a utekania. Trvali milióny rokov.

A všetky boli naše.

Vážne a smutné

ako detskí bohovia a bohyne.

Tá kľučka, Alica,

existuje iba v nás, dnes

už to viem.

Ale zabudol som, či

pošta ešte doručuje listy.

Dokážeš to vôbec

po mne prečítať, Alica?

Duygu Dasdemir, Bohyňa Isis narieka (Turecko)

V noci ku mne prišiel jednooký boh

a celú si ma prezeral od hora až dolu.

Povedala som mu: Vypadni!

pretože som sa nechcela pozerať do jeho oka.

Lenže on sa zrazu vyzliekol

a celé jeho telo bolo pokryté

malými očkami, ktoré mrkali a mlsali

všetko naokolo.

Zľakla som sa, ale potom mi toho boha,

jeho očiek a ich osamelosti prišlo ľúto,

tak som ich hladila a dotykmi vytvárala

pohoria a údolia, niekoľko morí, lesy

a trávu, oblaky a jaskyne.

Lenže očká sa začali spod toho všetkého

zasa vynárať a boli ešte hladnejšie

a plakali pre všetko nevidené.

Nato sa boh bezradne zahalil,

prehltol ma svojím jedným okom

a povedal: Buď tma!

Teraz jednooký boh lieta tmavým vesmírom

a zo svojho oka plače hviezdy

a vesmírny prach, niekoľko výčitiek, čierne

diery, dobrých a zlých démonov.

A kdesi tam som aj ja,

ako črepina skla z rozprávky o ľadovej kráľovnej,

čupím a čakám, až vynájde lásku,

aby ma mohol vyplakať.

Stelian Isăresco, Jakub (Rumunsko)

Náhle som vstúpil do starej ulice.

Bolo skoro ráno a prvé slnko

sa odrážalo od špinavých

okien meštianskych

domov.

Jedno z nich sa otvorilo

a akási žena

skríkla do ulice:

Jakub, už sa nikdy nevracaj!

Potom vyhodila kufor s listami

a fotografiami.

Stál som na rohu a zafúkal

tichý vietor.

Dávny vietor, ktorý donáša o horiacich

hrivách koní.

A mne sa zdalo, že tam hore,

na úplne najvyššej streche v tej ulici,

sa čosi pohlo,

akoby tam stál nejaký človek alebo anjel.

Nevolám sa Jakub,

ale v tej chvíli mi zovrelo srdce

a ja som netušil,

kadiaľ odísť.