Constaninos Christodoulou, Alica (Cyprus)

Alica,

znovu som začal písať

listy na papier, rukou.

Občas ma prekvapí vlastný

sklon písma, neznámy dĺžeň,

ktorý som si pamätal

celkom inak.

Už sme sa skoro stretli,

Alica. Stáli sme

každý na druhej strane

dverí starého

meštianskeho bytu.

Nestlačili sme kľučku, ja som

napokon aj tak ušiel.

Vezmi ma znova

do vlaku, o ktorom

sa nám snívalo,

mali sme šestnásť a neprekážalo

nám šúpať pomaranče

holými prstami. Alica,

čo robíš práve teraz? Nezabudni

na všetky tie príchody

a utekania. Trvali milióny rokov.

A všetky boli naše.

Vážne a smutné

ako detskí bohovia a bohyne.

Tá kľučka, Alica,

existuje iba v nás, dnes

už to viem.

Ale zabudol som, či

pošta ešte doručuje listy.

Dokážeš to vôbec

po mne prečítať, Alica?

Duygu Dasdemir, Bohyňa Isis narieka (Turecko)

V noci ku mne prišiel jednooký boh

a celú si ma prezeral od hora až dolu.

Povedala som mu: Vypadni!

pretože som sa nechcela pozerať do jeho oka.

Lenže on sa zrazu vyzliekol

a celé jeho telo bolo pokryté

malými očkami, ktoré mrkali a mlsali

všetko naokolo.

Zľakla som sa, ale potom mi toho boha,

jeho očiek a ich osamelosti prišlo ľúto,

tak som ich hladila a dotykmi vytvárala

pohoria a údolia, niekoľko morí, lesy

a trávu, oblaky a jaskyne.

Lenže očká sa začali spod toho všetkého

zasa vynárať a boli ešte hladnejšie

a plakali pre všetko nevidené.

Nato sa boh bezradne zahalil,

prehltol ma svojím jedným okom

a povedal: Buď tma!

Teraz jednooký boh lieta tmavým vesmírom

a zo svojho oka plače hviezdy

a vesmírny prach, niekoľko výčitiek, čierne

diery, dobrých a zlých démonov.

A kdesi tam som aj ja,

ako črepina skla z rozprávky o ľadovej kráľovnej,

čupím a čakám, až vynájde lásku,

aby ma mohol vyplakať.

Stelian Isăresco, Jakub (Rumunsko)

Náhle som vstúpil do starej ulice.

Bolo skoro ráno a prvé slnko

sa odrážalo od špinavých

okien meštianskych

domov.

Jedno z nich sa otvorilo

a akási žena

skríkla do ulice:

Jakub, už sa nikdy nevracaj!

Potom vyhodila kufor s listami

a fotografiami.

Stál som na rohu a zafúkal

tichý vietor.

Dávny vietor, ktorý donáša o horiacich

hrivách koní.

A mne sa zdalo, že tam hore,

na úplne najvyššej streche v tej ulici,

sa čosi pohlo,

akoby tam stál nejaký človek alebo anjel.

Nevolám sa Jakub,

ale v tej chvíli mi zovrelo srdce

a ja som netušil,

kadiaľ odísť.

Tadeáš Romanov, xxx (Rusko)

Stará mama trhá pierka

zo zarezanej sliepky

ľúbi – neľúbi – ľúbi – neľúbi

Akoby si už spamäti opakovala

modlitby

ktorých má plné police

Za oknom je neznesiteľne tichá

a žltá nedeľa

a hoci v dome okrem nej

nikto nie je

            polievka je rituál

            musí byť

ľúbi – neľúbi – ľúbi – neľúbi

Keď ju prekvapím

a vojdem do dverí

vytrhne sa zo zamyslenia

a zľakne sa

Nie mňa

ale toho že namiesto sliepky

strhala svojho obľúbeného

anjela

A neskôr keď spoločne chlípeme

z taniera

zdá sa nám

že každé mastné oko

by chcelo vzlietnuť

Stará mama si polievku dosolí

svojím

ľúbi – neľúbi – ľúbi

Valerija Maryneska, xxx (Ukrajina)

„Chuck Norris raz príde aj na Ukrajinu, však?“

pýtal si sa vždy ráno a ja som vravela,

že raz určite. „Chuck Norris delí

bielizeň na bielu, farebnú a krvavú,“

smial si sa, no vo mne sa tvoje slová

cez deň prekladali do ďalších siedmich

detských jazykov, ktoré tu nezachránim.

„Milý Chuck, ak si taký silný, potrebuješ priateľa,

ktorý by ťa prišiel pozrieť do nemocnice,

keď si chorý?“ napísal si mu v nedeľu

do listu. Dnes ráno som ale musela

byť Chuck Norris ja sama, keď som

poslednýkrát delila bielizeň na bielu, farebnú

a tvoju.

Aleš Razavski, Skorosamota (Bielorusko)

V čase e-mailov máš zrazu chuť písať listy.

No zisťuješ, že nemáš ani adresár svojich známych,

všetci sú elektronickí.

A aj keď vezmeš do ruky pero,

nevieš, ako by si začal, ani prvé slovo, nič.

Tak sa na to vykašleš – metaforicky

aj reálne. Na rukáve nájdeš drobné červené

kryštáliky, ktoré majú v sebe čosi veľmi staré,

možno ešte z minulých životov.

Naleješ si pohár alkoholu

a pôjdeš spať. Keď sa v noci náhle s horúčkou

zobudíš na sen, v ktorom si sa

dotýkal vykašlanej krvi, presne ti dôjde

ten tichý, neviditeľný posun:

skorosamota nie je odstup od vecí,

ale ľahostajnosť. A čo ťa najviac zaráža –

nebadane ju už máš rád.

 

(Marcel Dzama)

Inga Bērtová, Veľká zimná láska (Lotyšsko)

Celú noc lietal snehuliak k nebu

a späť. Potichu sa odlepil od zeme

a stúpal, až ho nakoniec Mesiac

vypoklonkoval preč z oblohy.

Ale snehuliak sa nevzdával,

lietal tam a zasa naspäť a vedel,

že už nemá veľa času. Ktosi na zemi

ho mal veľmi rád. A z takej lásky

sa snehuliakom ohrievajú srdcia.

Najprv im iba ticho šelestia chlopne,

no potom im začnú vášnivo tĺcť,

akoby ktosi priveľmi natiahol kľúčik

v detskej hračke. Snehuliak celú noc

stúpal a klesal a plakal pre horúce srdce,

ráno po ňom ostala len mokrá tráva.

Neviem, možno sa mu naozaj

podarilo odletieť. A teraz kdesi

vo vesmíre robí Mesiacu mrkvový

nos a myslí na veľkú lásku.

Kristiina Raita, Stretnutia navzdory (Fínsko)

(1)

Dnes už nikto nepríde.

Aj tak –

než sa prebudím,

si znova preč.

Snívala som si smrť

a s ňou teba.

Áno, viem,

zlé sa človeku vždy iba

sníva.

Ale ty si mŕtva už tri roky.

Stále ťa nepočujem.

(2)

V spánkoch nad ušami

mi uviazol starý havran.

Bojuje krídlami.

Ešte verí,

že niečo má zmysel.

Viem, že by si mi

nedovolila žiť takto.

S cudzími ľuďmi,

medzi dlaňami

a tieňmi takými úzkostlivými,

akoby ani neexistovala vina.

Nepočúvala som,

a ty si mi nikdy neklamala.

O niektorých veciach si mohla.

Viac by som verila.

(3)

Potichu si si v sebe

krotila líšku.

Prepáč,

nevšimla som si to.

Jej skučanie

sa podobalo perám,

ktoré sa už za dverami

lúčili

a nepočuteľnými farbami si lízali

laby.

Sú chvíle,

keď aj stretnutia

bývajú navzdory.

(4)

Ak si ma niekedy potrebovala,

bolo to vtedy.

Ale aspoň som pochopila to mlčanie

ktoré sa neozvalo skôr,

než som vtedy uvidela tvoju tvár.

Na zem spadol pohár.

Mala si zapiť lieky.

Dnes akoby to všetko

nebolo viac,

iba voda na dlážke,

ktorú ktosi utrel.

(5)

Nepremýšľam o tom.

Neviem dokonca,

či je v tom čosi na pochopenie.

Nie, už sme neboli v nemocnici.

Aspoň sa nám to tak

zdalo.

Doma v našej izbe

som ti prikladala

na čelo studený obklad

a nahovárala ťa –

tu máš, vezmi si, uľaví sa ti.

O pár hodín nato

som spala

a snívalo sa mi o dieťati,

ktoré si tak veľmi chcela.

Nemohla som ti už o tom povedať.

(6)

Dnes už nikto nepríde.

V noci pri písaní

som sa stratila

vo vlastných spomienkach.

Raz budeme chodiť znova

po našom meste

a v každom kroku

počúvať,

ako sa predčítava o stretnutiach.

Alebo

možno

nie.

Sofia Hesse, Äiatar (Švédsko)

od chvíle, keď znova zdiveli miesta, vedela som, že musím odísť (ale kde vlastne som?). koľko mám ešte času? na ceste ležali dve jašterice: jedna mala zašité ústa, druhá oči. ich telá pomaly vysúšalo slnko (mesiac?). vykĺznuť zo života bolo celkom jednoduché, najprv silný kŕč, ale potom už len pokojné zmeny režimov, nepotreba dýchania, zostrenie zmyslov, o ktorých som doteraz nevedela (naozaj som mŕtva?). koľko teda ešte ostáva? pred pár hodinami (rokmi?) som videla sedieť na oltári z kameňa bohyňu Äiatar, obhrýzala jašteričie kostry (takto to bolo?) a dívala sa na mňa. potom mi položila ruky na spánky a ja som vedela, že som znova na ceste (znova: ale kde vlastne som?). sen, ako mi zašívajú ústa (sen?). počatie. zabúdanie. až vyrastiem, budem mať slepé dieťa.

Trine Johaug, Farby (Nórsko)

dieťa sa vzdiali

od rodičov

nájde si dosť miesta

rozpaží

začne sa otáčať

oči má otvorené

chce sa naživo dotknúť bielej –

farebný vĺčik

len rýchlejšie a úprimnejšie

dieťa nevie nič o smrti

oči má otvorené

vzdialilo sa od rodičov

náhle zastane

farebnosť sveta ho nemilosrdne zasiahne

urobí pár krivých krokov

rozbije si koleno

poraní dlaň

rodičia sa zľaknú

lebo vedia o smrti

no iba toľko

že raz príde

dieťa sa dotýka krvavého kolena

oči má otvorené

svet sa pre neho spomaľuje

spoznáva farby

Niels Søes, Modrý kufor (Dánsko)

Stránky ostali až príliš ohmatané, písmená,

ktoré sa nedajú vidieť, obrázky bez možnosti

čítania. Hoci pochybujem, že ja alebo niekto

sa ešte raz vráti na začiatok, znova začíta,

nič nevynechá – zvláštne živý detský kaleidoskop,

modrý kufor s listami, láska po tom všetkom viac

cudzia než moja. Keď už nie z toho, čo bude zajtra,

vyberám si príbehy z minulosti, skladám, zoraďujem,

rozprávam. Aj tak nemám odvahu zabudnúť. No ak

som si nič nevzal na budúce snívanie, je to tiež tak,

že sa z toho modrého kufra nič nestratilo?