Jerzy Kowalski, Mama (Poľsko)

V hrdle ti ktosi od rána

škrtá zápalkami. Smutnými

a svetlými, ako keď si sa

posledne zahryzol do jeho úst.

Za sklom na poličke

všetko pozorne sleduje z fotografie

mama spred dvadsiatich rokov.

Je ešte taká nedospelá.

Nevieš, či sa trasieš od zimy

viac ty alebo perina.

No o chvíľu sa vráti on,

s taškou plnou ovocia a exotických

čajov proti všetkým slabostiam.

Ľahne si k tebe, akoby

si vôbec nebol chorý.

A mame za sklom znova nedôjde,

že aj toto je tvoja

svadobná noc.

Reimund Felbinger, Hodiny (Nemecko)

Keď otec stál nad maminým hrobom

a hádzal na rakvu hlinu,

vedel som, že z bytu, kde prežili štyridsať rokov,

už vyjde len málokedy.

Večer sa postavil pred zrkadlo,

pozeral na muža s chudými tvrdými prstami

a o čomsi sa dohovárali.

Otec rozprával akoby cudzím jazykom,

ten v zrkadle mu odpovedal vlastným.

Stál som hneď za ním, no vôbec ma nevidel.

Vo vrecku som mal maminu fotografiu,

ešte v nej potichu tikali nástenné hodiny.

Pevne som ich zovrel a hodil o zem.

To, čo z nich vypadlo, som otcovi schoval pod vankúš.

Ani neviem, aký to malo zmysel.

Žil ešte jedenásť rokov, ale už na druhý deň ráno

ho vlastne nebolo.

Maarten Van Es, izba č. 12 (Holandsko)

koľko úzkosti býva v dotyku

jej stareckej ruky

v kútikoch úst

vie schovať planúcu oblohu

a na stehnách tajiť

dávnych

dnes už mŕtvych vtákov

keď ju umývam

predstavuje si vlastný Rím

lebo ľudia v jej veku

dokážu znova

už iba čisto snívať

a láska leží vyzlečená ako leto

v spomienkach

je obyčajne krásna

vždy ráno

keď začína služba

a vstupujem

do jej izby bojím sa

o podobenstvo

všetkých tých

sťahovavých

Éric Stéphane, Les Mariages de Loups (Belgicko)

A.Š.

Všetky kľučky,

ktoré sú na dverách vo mne,

sú dúhové.

Jednu stlačím a len cez škáru

nakuknem dovnútra.

Niekoľko kníh,

rozvešaná bielizeň

a posteľ, na ktorej sa

v tejto chvíli milujeme.

Sedíš na mne a končekmi vlasov

ma bodáš do zatvorených očí.

Smeješ sa, že to nemám rád,

a keď nechceš prestať,

vstúpim cez dvere do izby

a dlaňou ti prejdem po chrbte.

Strasieš sa od chladu

a ja viem, že teraz si ľahneš ku mne

a stúliš sa tak, že ťa nebude spod periny

vidieť.

Potichu vyjdem, nezamknem.

Všetky kľučky,

ktoré sú na dverách vo mne,

sú dúhové.

Nevieš o tom.

Môžeš

alebo nemusíš vstúpiť.

Patrick O'Flanagan, Stručné dejiny Severného Írska (Írsko)

Diabol spí, keď mu zrazu

z pravého oka vyletí šesť nahých anjelov.

Siedmy mŕtvy ostane ležať v ľavom

a nariekať pre svoju smrť.

Na jeho vzdychy sa Diabol zobudí,

príde mu ho ľúto, a tak plačú spolu.

Chodia po krajine, nariekajú,

nič ich nedokáže rozveseliť.

Až raz stretnú Boha, ako sa

prechádza so svojím psom.

Ten šteká, veselo na nich skáče

a oni sa konečne začnú usmievať.

Odvtedy putujú traja. Diabol

s mŕtvym anjelom si občas pomyslia,

ako im je dobre na svete,

a netušia, že Boh ho čoskoro zničí.