Mia Duncan, Anjelka (Veľká Británia)

Prišla ku mne celá premrznutá.

Na jej perách si urobil hniezdo

november. A keď jej napršalo

na vlasy, splašili sa v nich

kone rozbehnuté kamsi do výšky.

Podala mi jablko:

„To je pre teba, viem, že máš rada

tieto jesenné guľaté rekvizity.“

Urobila som jej čaj a izba

trnula napätím, ako keď praská

starý gramofón.

Nakoniec sme si šli ľahnúť

a v horúcej perine som jej v lone

zohriala poslednú roztrasenú vranu.

Ani sme si nevšimli, že cez kľúčovú

dierku nás pozoruje anjelka a závidí.

Walter Brouillard, Deň po (Francúzsko)

Deň po je ako vstať z postele

so psím jazykom v ústach.

Ešte nie celkom si uvedomovať,

čo sa vlastne stalo,

a pri rannej cigarete myslieť

na evolúciu...

... ktorá snáď presne vedela, čo robí,

keď dala človeku do hlavy oči,

aby si veci mohol viac pripúšťať.

Znova si (no teraz už celkom

pomaly) odkrokovať námestie –

s rukami vo vreckách

a s kúskom premočenej histórie

v blate pod nohami.

Nikto sa ťa už na nič neopýta,

aj tak by si zostal

ticho.

Iba slepý havran bude čosi vytĺkať

chromým krídlom o dlažbu.

A deň nad tebou ani kútikom

úst nepohne, nič ho nebude zožierať,

z predsudkov nepopustí.

Lebo deň na rozdiel od človeka nemá oči

a jeho pamäť je iba príliš hustá infúzia, sladký

motýľ zaseknutý v krku.

No a všade naokolo ticho.

Ako v spomienke na čosi,

čo už dávno rozožrala hrdza.

(18.11.2009)

Fernando Mendes, Mená (Portugalsko)

Rád vyberá z otcovej skrine

rodokmeň

Niektoré mená sú v ňom

pokrútené

ako roztrhaná struna huslí

Dlho sa naň díva

Trochu zvláštne si uvedomuje

že väčšina ľudí v ňom

je už mŕtva

Napokon

nevie si ani predstaviť

že kedysi žili

Sú to jednoducho mená

Ako on

V skrini po nich chodia

bez povšimnutia pavúky

a vypletajú si svoje storočia

Keď im smrť prestane chutiť

vyjdú na bielu stenu

ako starci na prechádzku

A iba občas

ich ktosi

starými novinami

pritlačí

Potichu a celkom nenápadne

akoby len niekomu

čosi spadlo do oka

Eusebio Ventisquero, Prvý sneh (Španielsko)

Keď prvýkrát napadol sneh,

stará mama ešte v noci vyšla pred dom,

vzala ho do rúk a jedla.

Nám deťom sa ho dovolila dotknúť až ráno.

Bolo to ako schovať si do kútikov úst

celú oblohu. Vtedy som si myslel,

že podobne chutí aj láska.

Večer nás škriabalo v hrdlách,

nadránom sme dokonca chvíľu blúznili

v horúčke. Ale na obed ďalšieho dňa

už zostali po snehu len mláky. Odvtedy

k nám už nikdy neprišiel. No láska

chutila a chutí presne tak,

ako si to pamätám.