Roberto Zucco, Z archetypov (Taliansko)

M.V.

Keď ste sa dnes s priateľmi a priateľkami

rozprávali o tej jemnej

a neprerušiteľnej racionalite,

o tom, že všetko na svete

má svoj dôvod,

samu ťa prekvapila vyrovnanosť,

s ktorou si im hovorila,

že pred rokmi si sa postavila

otcovi s nožom v ruke

a stačilo už len jediné malé gesto.

Sú zvieratá a veci, ktoré dokážu

snívať krajšie, než si vieš

predstaviť.

Zvieratá a veci, ktoré

ak zabudnú, že sú nešťastné,

stratia sa aj na niekoľko mesiacov.

Netušíš, že sa schovávajú

medzi písmenami

tvojho mena

a dotýkajú sa ho.

A takisto, že im stačí jediný pomyselný

pohyb rukou,

aby ti mohli ublížiť.

Mitja Jovan, xxx (Slovinsko)

Raz

keď už bol Oidipus slepý

sedel na lavičke

a počúval

ako chlapci hrajú futbal

Zrazu mu do nôh udrela lopta

Oidipus ju vzal do rúk

chvíľu prstami skúmal

a potom ju hodil tam

kde počul najviac hlasov

Ešte chvíľu sedel

a počúval

Tesne pred koncom hry však vstal

a bez výsledku

s dlaňami popri stene

odišiel domov

Nedal na sebe nič poznať

Chlapci zatiaľ z posledných síl

behali za jeho smutnou

zreničkou…

… a góly padali jedna radosť

Marko Devčić, Som Cigán (Chorvátsko)

Som Cigán

a naši predkovia sú v mojich žilách takí prchaví,

že ich ledva rozoznám v snoch.

Keď padá dážď,

viem, že smrtke naprší

do oka lebky

a ona tou vodou

krstí naše deti.

Ak idem autobusom,

v ktorom sedím na sedadle sám,

myslím na bociany, ako im chutia

jedovaté zmije, keď ich zobákmi

tepú do hlavy –

a ja viem pritom len spať

na črepinách ich zrkadiel

a čítať z ich dlaní.

Som Cigán

a v mojich ústach nie je slovo,

ktoré by bolo menšie ako pieseň,

a nie je smútku,

čo prichádza iba raz.

Bývam až úplne na kraji,

bez dychu,

kde posledná cesta stretáva

posledného človeka.

Príď aspoň na malú chvíľu,

byť sám sebou,

stať sa Cigánom.

Branko Gavran, Valčík (Bosna a Hercegovina)

Di lanatos pedes habent.

Bohovia majú nohy z vlny.

(Petronius)

Leto. Izba, v ktorej sa veci boja

o seba. Stále o jeden nevypovedaný

tón tichší sedí v kresle muž

a na nemej strane tváre mu planie

horúčka. Neskôr v podvečer

vstane a nenápadne sa stratí v uliciach

mesta, seba. Podobný bohom,

ktorí aj dnes majú nohy

z vlny. Nikoho nezdraví, vie

svoje. Iba na trhovisku sa na chvíľu

zastaví a sleduje, ako po mŕtvych

rybách lozia muchy. Hranice, ktoré

raz bude musieť prekročiť. Ľudia

v tomto meste nemajú dlhú

pamäť, ale zrkadlá vedia byť

trpezlivé. Valčík v pozadí si

len spotene líha na mužov tep.