Tadeáš Romanov, xxx (Rusko)

Stará mama trhá pierka

zo zarezanej sliepky

ľúbi – neľúbi – ľúbi – neľúbi

Akoby si už spamäti opakovala

modlitby

ktorých má plné police

Za oknom je neznesiteľne tichá

a žltá nedeľa

a hoci v dome okrem nej

nikto nie je

            polievka je rituál

            musí byť

ľúbi – neľúbi – ľúbi – neľúbi

Keď ju prekvapím

a vojdem do dverí

vytrhne sa zo zamyslenia

a zľakne sa

Nie mňa

ale toho že namiesto sliepky

strhala svojho obľúbeného

anjela

A neskôr keď spoločne chlípeme

z taniera

zdá sa nám

že každé mastné oko

by chcelo vzlietnuť

Stará mama si polievku dosolí

svojím

ľúbi – neľúbi – ľúbi

Valerija Maryneska, xxx (Ukrajina)

„Chuck Norris raz príde aj na Ukrajinu, však?“

pýtal si sa vždy ráno a ja som vravela,

že raz určite. „Chuck Norris delí

bielizeň na bielu, farebnú a krvavú,“

smial si sa, no vo mne sa tvoje slová

cez deň prekladali do ďalších siedmich

detských jazykov, ktoré tu nezachránim.

„Milý Chuck, ak si taký silný, potrebuješ priateľa,

ktorý by ťa prišiel pozrieť do nemocnice,

keď si chorý?“ napísal si mu v nedeľu

do listu. Dnes ráno som ale musela

byť Chuck Norris ja sama, keď som

poslednýkrát delila bielizeň na bielu, farebnú

a tvoju.

Aleš Razavski, Skorosamota (Bielorusko)

V čase e-mailov máš zrazu chuť písať listy.

No zisťuješ, že nemáš ani adresár svojich známych,

všetci sú elektronickí.

A aj keď vezmeš do ruky pero,

nevieš, ako by si začal, ani prvé slovo, nič.

Tak sa na to vykašleš – metaforicky

aj reálne. Na rukáve nájdeš drobné červené

kryštáliky, ktoré majú v sebe čosi veľmi staré,

možno ešte z minulých životov.

Naleješ si pohár alkoholu

a pôjdeš spať. Keď sa v noci náhle s horúčkou

zobudíš na sen, v ktorom si sa

dotýkal vykašlanej krvi, presne ti dôjde

ten tichý, neviditeľný posun:

skorosamota nie je odstup od vecí,

ale ľahostajnosť. A čo ťa najviac zaráža –

nebadane ju už máš rád.

 

(Marcel Dzama)

Inga Bērtová, Veľká zimná láska (Lotyšsko)

Celú noc lietal snehuliak k nebu

a späť. Potichu sa odlepil od zeme

a stúpal, až ho nakoniec Mesiac

vypoklonkoval preč z oblohy.

Ale snehuliak sa nevzdával,

lietal tam a zasa naspäť a vedel,

že už nemá veľa času. Ktosi na zemi

ho mal veľmi rád. A z takej lásky

sa snehuliakom ohrievajú srdcia.

Najprv im iba ticho šelestia chlopne,

no potom im začnú vášnivo tĺcť,

akoby ktosi priveľmi natiahol kľúčik

v detskej hračke. Snehuliak celú noc

stúpal a klesal a plakal pre horúce srdce,

ráno po ňom ostala len mokrá tráva.

Neviem, možno sa mu naozaj

podarilo odletieť. A teraz kdesi

vo vesmíre robí Mesiacu mrkvový

nos a myslí na veľkú lásku.

Kristiina Raita, Stretnutia navzdory (Fínsko)

(1)

Dnes už nikto nepríde.

Aj tak –

než sa prebudím,

si znova preč.

Snívala som si smrť

a s ňou teba.

Áno, viem,

zlé sa človeku vždy iba

sníva.

Ale ty si mŕtva už tri roky.

Stále ťa nepočujem.

(2)

V spánkoch nad ušami

mi uviazol starý havran.

Bojuje krídlami.

Ešte verí,

že niečo má zmysel.

Viem, že by si mi

nedovolila žiť takto.

S cudzími ľuďmi,

medzi dlaňami

a tieňmi takými úzkostlivými,

akoby ani neexistovala vina.

Nepočúvala som,

a ty si mi nikdy neklamala.

O niektorých veciach si mohla.

Viac by som verila.

(3)

Potichu si si v sebe

krotila líšku.

Prepáč,

nevšimla som si to.

Jej skučanie

sa podobalo perám,

ktoré sa už za dverami

lúčili

a nepočuteľnými farbami si lízali

laby.

Sú chvíle,

keď aj stretnutia

bývajú navzdory.

(4)

Ak si ma niekedy potrebovala,

bolo to vtedy.

Ale aspoň som pochopila to mlčanie

ktoré sa neozvalo skôr,

než som vtedy uvidela tvoju tvár.

Na zem spadol pohár.

Mala si zapiť lieky.

Dnes akoby to všetko

nebolo viac,

iba voda na dlážke,

ktorú ktosi utrel.

(5)

Nepremýšľam o tom.

Neviem dokonca,

či je v tom čosi na pochopenie.

Nie, už sme neboli v nemocnici.

Aspoň sa nám to tak

zdalo.

Doma v našej izbe

som ti prikladala

na čelo studený obklad

a nahovárala ťa –

tu máš, vezmi si, uľaví sa ti.

O pár hodín nato

som spala

a snívalo sa mi o dieťati,

ktoré si tak veľmi chcela.

Nemohla som ti už o tom povedať.

(6)

Dnes už nikto nepríde.

V noci pri písaní

som sa stratila

vo vlastných spomienkach.

Raz budeme chodiť znova

po našom meste

a v každom kroku

počúvať,

ako sa predčítava o stretnutiach.

Alebo

možno

nie.