Mihajlo Tadić, Dlho (Srbsko)

Mame za stolom klesla hlava,

medzi šálkami od čaju nezostalo

takmer žiadne miesto pre sny či

dôvody.

Keď v tej chvíli zavrela oči

a nevedela o sebe,

spomenul som si, ako moja sestra,

ešte malá, prerazila sklenené dvere

a rozrezala si ruku

od zápästia až po lakeť.

Otec s ňou utekal do nemocnice,

mama utierala krv a vyhadzovala sklo.

Pamätám si, ako sa sústredila,

akoby v tej krvi bolo

ešte čosi viac,

akési dlhé zvláštne čakanie.

Keď bolo po všetkom,

sadla si za ten istý stôl

a rovnako skoro zaspala.

Prsty mala tichučko červené,

lebo zle vyžmýkala handru.

Neskôr stmavli dohneda

a ona si ruky umyla až ráno.

Dnes na mňa čakala dlho,

dlho som nebol doma.

Anja Loncar, Autoportrét (Čierna Hora)

Má v sebe starý slepý dom

s mezanínom,

schúlený od zimy

ako v materskom znamienku.

Sedí v ňom na kuchynskej stoličke

a celkom nenápadne

pohybuje perami akoby

hľadala iné ústa, ktoré

sa kdesi skryli.

Už vie, že ľúbiť znamená

stáť tak trochu na jednej nohe.

A po svojich rumunských predkoch

plakať, aby sa z jedinej slzy

mohla opiť.

Za oknom zatiaľ padá

sneh (mohol by ju

popáliť) a ona rozpráva

príbehy, v ktorých aj zvony

vedia bolieť srdcia.

Nikola Toleski, Dcére (Macedónsko)

Myslím, že to bude

dcéra. Cítim ju v sebe.

Je to akoby sa snažila

znovuvytvoriť

domov,

ktorý si pamätá ešte z času

pred počatím.

Cez deň môžem sledovať

opakovanie tohto aktu

aj tisíckrát,

stavia, preskupuje,

hľadá najsprávnejšie sny.

Keď idem spať,

viem,

že kdesi v tme

je kúsok

tvojej bielej dievčenskej dlane,

ktorá mi nedovolí prehovoriť.

A je tam láska

ako nejaká zabudnutá

knižka

pod stolom.

Nedá sa utiecť,

všetko, čo si človek vysníval,

vlečie so sebou

aj keď uteká.

Myslím na našu dcéru.

Bude ako ty.

Bude sedieť vo vani

a zvláštne sledovať ten tichý

pramienok krvi,

keď sa poreže

pri holení nôh.

A takisto ako ty bude

veriť,

že sa jej tá krv

otáča chrbtom,

akoby sa jej nevládala

pozrieť do očí,

sýta, náhle

bez vyznania k telu.

Viem, že to bude dcéra,

som jej otec,

cítim ju v sebe.

Gjergj Skela, Na okraj poznámok o mŕtvych vtákoch (Albánsko)

(1)

Všimli ste si,
že komunálne služby málokedy
upracú mŕtvych vtákov?

Lístky z mestskej dopravy, špaky,
plechovky a rozbité fľaše
vidíte len ráno po noci, ktorá
vám nepatrila.

Ale mŕtvych vtákov zbadáte
aj poobede či večer, keď idete
z práce alebo zo školy,
prechádzate okolo potravín
či mestskej polície. Je to jedno,
sú tam,

nenápadne splývajú
s farbou mestských chodníkov.

Ak ich totiž raz zbadáte, nemôžete prejsť
cez to miesto bez toho,
aby ste si ich nevšimli.


(2)

Keď sa na chodníkoch objavia
mŕtve vtáky, najprv im
po niekoľkých dňoch
zmizne hlava a trup,

takže chodíte okolo dvoch
samostatných krídel.

Už ste si zvykli,
že ticho a špina, ktoré z nich idú,
boli kedysi živou bytosťou.

V mŕtvych krídlach
sa ale ukrýva vietor,
preto máte chuť vziať ich do ruky
a zahrať ako na panovej flaute.

Vzdušné víry, ktoré v nich prúdia,
bývajú aj vtedy dúhové.

(3)

Jedného dňa,
ktorý nie je ničím výnimočný
a odlišný od predchádzajúcich,

nezostane po mŕtvych vtákoch
na chodníku žiadna spomienka.

Zmiznú len tak,
bez nejakej príčiny.

Iba kdesi za jazykom
budete mať pocit, že vás čosi šteklí

ako zaseknuté malé pierko,
na ktoré si neviete dočiahnuť
ani prstom,

keď sa
nikto
nepozerá.