Náhle som vstúpil do starej ulice.
Bolo skoro ráno a prvé slnko
sa odrážalo od špinavých
okien meštianskych
domov.
Jedno z nich sa otvorilo
a akási žena
skríkla do ulice:
Jakub, už sa nikdy nevracaj!
Potom vyhodila kufor s listami
a fotografiami.
Stál som na rohu a zafúkal
tichý vietor.
Dávny vietor, ktorý donáša o horiacich
hrivách koní.
A mne sa zdalo, že tam hore,
na úplne najvyššej streche v tej ulici,
sa čosi pohlo,
akoby tam stál nejaký človek alebo anjel.
Nevolám sa Jakub,
ale v tej chvíli mi zovrelo srdce
a ja som netušil,
kadiaľ odísť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára